Interview v sprievodcovi košickou kultúrou „Zajtrajšie noviny“

Keď sa šéfredaktorka „Zajtrajších novín“ Lucia Zacharová prvý krát dopočula o existencii „mestskej kronikárky“, v mysli sa jej okamžite vynoril obrázok čarovnej starej dámy s holubom na pleci, ktorá naspamäť pozná každé zákutie mesta a rada rozpráva všakovaké prihody. Pri našom prvom stretnutí bola o to viac potešená, ked  som nie celkom zodpovedala jej pôvodnej predstave...

Článok „Kto je naša mestská kronikárka“ si môžete vďaka priateľskému povoleniu "Zajtrajších novín" prečítať tu (strana 4, v čísle 12) alebo aj v on-line vydaní novín. Na strane 4 tiež nájdete moju novú rubriku, ktorú v štrnásťdňových intervaloch budem môcť napĺnať slovami.  

Úryvok z článku:

Aké máš spomienky na detstvo v Košiciach?

Moje spomienky vychádzajú z fotiek a videa, ktoré točil môj dedo na Bukovci, kde mali chatu. Potom si pamätám chatu druhých starých rodičov v Hnilčíku v Slovenskom raji, kde stále chodievame. Slovensko som si idealizovala prírodou. Priamo Košice si z detstva pamätám prostredníctvom zmrzliny z Aidy, banánov v čokoláde, medvedíka s medom, sabinovského jogurtu či makovej štrúdle. Na veľkých oslavách sa u nás veľa spievalo. Čiže spomienky mám rodinné, prírodné, gurmánske a veselé.

Med z fľaše bolo dostať už pred tridciatimy rokmi

Total(itár)na nostalgia

Vytrácala sa z tvojej reči po emigrovaní slovenčina a nahradila ju nemčina?

Určite. Ako trojročná som hovorila po slovensky len málo. Nechodila som do slovenskej školy a nenaučila som sa správne gramaticky písať. V Nemecku bolo naším prvým cieľom integrovať sa a naučiť dobre po nemecky. Dokonca som mala v detstve obdobie, keď som sa slovenčine bránila. Moja babka sa musela učiť pár slov po nemecky, aby sme si rozumeli. Až v dospelosti som si uvedomila, že je to moja identita, že je to dôležité. S mamou sa rozprávam mixom slovenčiny a nemčiny.

Dokážeš vnímať premenu Košíc ako mesta?

Mesto sa zmenilo po architektonickej stránke. Každý rok narastie niečo nové. Najmä nákupné centrá. Postupne sa dá pozorovať, že aj malé obchodíky sa menia, hoci pár socialistických stôp ostáva. Napríklad na Mäsiarskej ulici je drogéria s obsluhou. Podobne aj papiernictvo na Mlynskej.  Popri obchodných reťazcoch, ktoré sú rovnaké na celom svete, nájdete v Košiciach aj stopy minulosti. Tento stret a kontrast sa mi páči.

Papiernictvo na Mlynskej ulici

Drogeria na Mäsiarskej ulici

Čo ťa na meste ešte fascinuje?

Úprimne som nadšená z kultúrnych podujatí, pretože sú veľkomestské. Napríklad z festivalu Use The C!ty som bola očarená. Zaujímavý program, inštalácie, atmosféra. Ponuka kultúry v Košiciach je taká veľká, hoci mesto je v porovnaní s Hamburgom malé. Keď sa prechádzam rôznymi dvormi, cítim tu akoby mediteránsku atmosféru. Fascinuje ma, že hoci by mesto mohlo byť provinčné, nepríde mi tak. Zaslúži si titul Európskeho hlavného mesta kultúry. Vidím, že mnohé festivaly sa konali aj v minulosti. Páči sa mi, že som v priebehu 24 hodín mohla byť na židovskom koncerte klezmer hudby a zároveň na rómskom divadle Romathan. V jeden deň som mohla zažiť dve výrazné kultúry. Aj pri prechádzkach mestom počujem mnohé jazyky, maďarčinu, nemčinu, angličtinu, ruštinu. Cítim sa tu ako vo veľkomeste.

Cítiš sa v Košiciach už ako doma?

Už áno. Veľmi mi v tom pomohol bicykel. Keď na ňom jazdím po uliciach Košíc, mám pocit, že je to aj moje mesto. Zároveň môžem ísť v nedeľu k babke na obed. Viac si užívam svoju slovenskú rodinu.

Čo je cieľom tvojho štipendijného pobytu na východe Slovenska?

Napísať môj subjektívny pohľad na mesto Košice. Skúmam ho z kultúrneho a historického pohľadu. Ukázať dojmy, obraz plný detailov a zabudnutých príbehov mesta. Cieľom je aj nakrútiť film. Dokument o obyvateľoch, ktorí vyrozprávajú, ako prežili politické zmeny za celú svoju históriu od prvej Československej republiky. Aké vplyvy mali na nich rôzne politické zmeny. Päť rokov som študovala nemecko-francúzske politické vedy a žurnalistický program v Lille a Münsteri. Redakčne som pracovala na dokumentárnych filmoch. Rada sa stretávam s ľuďmi, rozprávam sa s nimi o ich príbehoch.

Je domáce obyvateľstvo prístupné? Rado s tebou zdieľa svoje spomienky, názory?

Áno, ľudia sú ochotní, nájdu si na mňa čas, neponáhľajú sa a neberú sa príliš vážne, ak to priamo porovnám s Hamburgom. Košičania sú sebaironickí, pohodoví. Väčšinou nie je problém dohodnúť si stretnutie do pár dní. Musím sa priznať, že aj moja rodina mi otvára dvere, pretože sa tu každý s každým pozná. A to je veľké šťastie.

Ďakujem za rozhovor.

Lucia Zacharová

Foto: Lucia Zacharová

 

Use the city!

V košickej kotline v máji bzučí hudba. Každé ráno presne o ôsmej ma budí ženský hlas, ktorý precvičuje stupnicu tónov. Ranné zahrievacie cvičenia sú mi medzičasom už dôverne známe. Keď sa neskôr vyšvihnem do sedla môjho modrého pegasusa a ženiem si to cez pešiu zónu, s napnutými ušami počúvam jemné tóny, ktoré sa predierajú do ulice cez otvorené okná hudobných škôl. Tu počuť zvuky huslí, tam ďalej sú to tóny trúbky.

Celé mesto je jeden koncert! Jeden festival strieda druhý. V rámci „Use the City Festival-u“ hralo medzi 22. a 24. májom v centre mesta viac než 40 hudobných skupín. V pešej zóne mesta prezentovali svoje umenie mnohí herci a umelci. Na Hlavnej ulici, vo dvoroch ale aj vo vedľajších uliciach hrali v piatok večer v malých stanoch hudobné skupiny. Aj napriek chladnému a daždivému počasiu sa návštevníci so spokojným úsmevom na perách kolísali v rytme gitár.

„Use the City Festival“, ktorý sa toho roku koná po piaty raz, prináša do ulíc umenie, hudbu a divadlo. Na verejných priestranstvách vystupujú umelci i amatéri, ktorí do svojich predstavení zapájajú aj návštevníkov. V piatok večer predviedla nezávislá košická divadelná skupina “Na peróne” spolu s francúzskou skupinou „Là Hors De“ z Lyonu interaktívnu performance, ktorá sa odohrávala na ploche niekoľkých štvorcových kilometrov. Herci, ktorí tancovali na stoličkách a tváre mali zakryté maskami, trhali knihy. Bolo to politické predstavenie, ktoré pojednávalo o cenzúre, exile, vyhnanstve, úteku, migrácií a ľudských právach.

V nočnej tme, v mestskej kulise, ktorú tvorili paneláky sídlisk, sme my – skoro 100 divákov – nič netušiac nasledovali skupinu umelcov, ktorí skákajúc, lezúc a tancujúc obsadili obrovský areál s prázdnymi továrenskými halami.

Zo začiatku som bola nezúčastnený divák, avšak zrazu som sa spolu s mnohými ostatnými návštevníkmi ocitla natlačená v malom priestore za mrežami železnej klietky. Všetci sme si kládli tú istú otázku – Čo sa s nami teraz stane? Cupkali sme ako malé ovečky v chodbe, ktorej mreže sa zrazu zatvorili a z nás urobili zajatcov. Herci boli medzi nami. Porozdeľovaní v klietkach volali po sebe zúfalými hlasmi a pýtali sa na mená ľudí, ktoré nám boli neznáme. Trocha bezmocne sme splynuli s dianím. Bolo to zrazu nepríjemné nebyť len obklopený obrazmi divadelného predstavenia, ale byť jeho aktívnou súčasťou a to bez toho, aby sme vedeli, ako sa dej skončí. 

Pri mrežiach klietok stáli “strážnici” so zahalenými tvárami, rytmicky sa udierali po nohách. Mali na sebe maskáčové nohavice a nemo hľadeli na svojich zajatcov, baterkami nám blikali do očí. Zrazu v zosúladenom pohybe divých dravcov, skočili na steny klietky. Všetko stíchlo a striaslo sa. Potom, čo začali poťahovať kovové baterky po železných mrežiach, sa v miestnosti rozozvučal ohlušujúci rachot.

Neustále som premýšľala o tom, aké to bolo jednoduché namanévrovať nás do tejto pasce. Pritom sa mi do mysle vrátila jedna spomienka zo začiatku týždňa, preľakla som sa a zrýchlil sa mi dych…


"Step by step"

Košická divadelná skupina “Na peróne” spolu s francúzskou skupinou „Là Hors De“ z Lyonu predstavujú Interaktívnu performance "Step by step"  

Fotký: Tomáš Bachura / Košice2013