Interview v sprievodcovi košickou kultúrou „Zajtrajšie noviny“

Keď sa šéfredaktorka „Zajtrajších novín“ Lucia Zacharová prvý krát dopočula o existencii „mestskej kronikárky“, v mysli sa jej okamžite vynoril obrázok čarovnej starej dámy s holubom na pleci, ktorá naspamäť pozná každé zákutie mesta a rada rozpráva všakovaké prihody. Pri našom prvom stretnutí bola o to viac potešená, ked  som nie celkom zodpovedala jej pôvodnej predstave...

Článok „Kto je naša mestská kronikárka“ si môžete vďaka priateľskému povoleniu "Zajtrajších novín" prečítať tu (strana 4, v čísle 12) alebo aj v on-line vydaní novín. Na strane 4 tiež nájdete moju novú rubriku, ktorú v štrnásťdňových intervaloch budem môcť napĺnať slovami.  

Úryvok z článku:

Aké máš spomienky na detstvo v Košiciach?

Moje spomienky vychádzajú z fotiek a videa, ktoré točil môj dedo na Bukovci, kde mali chatu. Potom si pamätám chatu druhých starých rodičov v Hnilčíku v Slovenskom raji, kde stále chodievame. Slovensko som si idealizovala prírodou. Priamo Košice si z detstva pamätám prostredníctvom zmrzliny z Aidy, banánov v čokoláde, medvedíka s medom, sabinovského jogurtu či makovej štrúdle. Na veľkých oslavách sa u nás veľa spievalo. Čiže spomienky mám rodinné, prírodné, gurmánske a veselé.

Med z fľaše bolo dostať už pred tridciatimy rokmi

Total(itár)na nostalgia

Vytrácala sa z tvojej reči po emigrovaní slovenčina a nahradila ju nemčina?

Určite. Ako trojročná som hovorila po slovensky len málo. Nechodila som do slovenskej školy a nenaučila som sa správne gramaticky písať. V Nemecku bolo naším prvým cieľom integrovať sa a naučiť dobre po nemecky. Dokonca som mala v detstve obdobie, keď som sa slovenčine bránila. Moja babka sa musela učiť pár slov po nemecky, aby sme si rozumeli. Až v dospelosti som si uvedomila, že je to moja identita, že je to dôležité. S mamou sa rozprávam mixom slovenčiny a nemčiny.

Dokážeš vnímať premenu Košíc ako mesta?

Mesto sa zmenilo po architektonickej stránke. Každý rok narastie niečo nové. Najmä nákupné centrá. Postupne sa dá pozorovať, že aj malé obchodíky sa menia, hoci pár socialistických stôp ostáva. Napríklad na Mäsiarskej ulici je drogéria s obsluhou. Podobne aj papiernictvo na Mlynskej.  Popri obchodných reťazcoch, ktoré sú rovnaké na celom svete, nájdete v Košiciach aj stopy minulosti. Tento stret a kontrast sa mi páči.

Papiernictvo na Mlynskej ulici

Drogeria na Mäsiarskej ulici

Čo ťa na meste ešte fascinuje?

Úprimne som nadšená z kultúrnych podujatí, pretože sú veľkomestské. Napríklad z festivalu Use The C!ty som bola očarená. Zaujímavý program, inštalácie, atmosféra. Ponuka kultúry v Košiciach je taká veľká, hoci mesto je v porovnaní s Hamburgom malé. Keď sa prechádzam rôznymi dvormi, cítim tu akoby mediteránsku atmosféru. Fascinuje ma, že hoci by mesto mohlo byť provinčné, nepríde mi tak. Zaslúži si titul Európskeho hlavného mesta kultúry. Vidím, že mnohé festivaly sa konali aj v minulosti. Páči sa mi, že som v priebehu 24 hodín mohla byť na židovskom koncerte klezmer hudby a zároveň na rómskom divadle Romathan. V jeden deň som mohla zažiť dve výrazné kultúry. Aj pri prechádzkach mestom počujem mnohé jazyky, maďarčinu, nemčinu, angličtinu, ruštinu. Cítim sa tu ako vo veľkomeste.

Cítiš sa v Košiciach už ako doma?

Už áno. Veľmi mi v tom pomohol bicykel. Keď na ňom jazdím po uliciach Košíc, mám pocit, že je to aj moje mesto. Zároveň môžem ísť v nedeľu k babke na obed. Viac si užívam svoju slovenskú rodinu.

Čo je cieľom tvojho štipendijného pobytu na východe Slovenska?

Napísať môj subjektívny pohľad na mesto Košice. Skúmam ho z kultúrneho a historického pohľadu. Ukázať dojmy, obraz plný detailov a zabudnutých príbehov mesta. Cieľom je aj nakrútiť film. Dokument o obyvateľoch, ktorí vyrozprávajú, ako prežili politické zmeny za celú svoju históriu od prvej Československej republiky. Aké vplyvy mali na nich rôzne politické zmeny. Päť rokov som študovala nemecko-francúzske politické vedy a žurnalistický program v Lille a Münsteri. Redakčne som pracovala na dokumentárnych filmoch. Rada sa stretávam s ľuďmi, rozprávam sa s nimi o ich príbehoch.

Je domáce obyvateľstvo prístupné? Rado s tebou zdieľa svoje spomienky, názory?

Áno, ľudia sú ochotní, nájdu si na mňa čas, neponáhľajú sa a neberú sa príliš vážne, ak to priamo porovnám s Hamburgom. Košičania sú sebaironickí, pohodoví. Väčšinou nie je problém dohodnúť si stretnutie do pár dní. Musím sa priznať, že aj moja rodina mi otvára dvere, pretože sa tu každý s každým pozná. A to je veľké šťastie.

Ďakujem za rozhovor.

Lucia Zacharová

Foto: Lucia Zacharová

 

Noc múzeí

18. mája 2013 bola v Košicach „Noc múzeí“. Mesto sa predviedlo vo svojej čokoládovo-sladkej podobe – vo svojej tradičnej multikulturálnej pestrosti. Osobne sa mi podarilo zažiť len malý útržok z nespočetných podujatí, ktoré sa uskutočnili od piatej poobede do pólnoci v múzeách a galériách Starého mesta.

Dom remesiel na Hrnčiarskej ulici

Hrnčiarsky kurz

Zmena miesta - Mäsiarska ulica 35, pamätná izba Sándora Máraiho: Počas „Noci múzeí“ vkĺzol istý mladý muž v obleku, kravate a lakovkách naspäť do doby roku 1900, kedy sa narodil Sándor Márai.

v pamätnej izbe Sándora Máraiho

Márai sa narodil ako Sándor Károly Henrik Grosschmid. Bol synom advokáta a neskoršieho kráľovského vicenotára. Po Prvej svetovej vojne Márai opustil Košice a študoval žurnalistiku v Lipsku. Pracoval pre „Frankfurter Zeitung“ (Frankfurtské noviny) vo Frankfurte až pokým sa nepresťahoval do Berlína, kde v 1920-ich rokoch v prostredí literárnej anvatgardy a kaviarenskej kultúry nachádza svoju skutočnú identitu ako spisovateľ. 

V roku 1929 sa po dlhom pobyte v Paríži vratil spolu so svojou židovskou manželkou Ilonou (Lola) Matzner do Maďarska, kde sa z neho čoskoro stáva jedna z najdôležitejších spisovateľských osobností vtedajšej generácie. Jeho kritické postoje a názory o kolaborácii maďarskej hlavy štátu Miklósa Horthyho s nacistami počas Druhej svetovej vojny, urobili z neho vo vlastnej krajine „personu non grata“, čo ho v roku 1948 priviedlo k emigrácii. Jeho život skončil tragicky – v americkom exile v roku 1989 spáchal samovraždu.

Legitimácia emigranta Sándora Máraiho

Pamätná izba na Mäsiarskej ulici 35 vystavuje spisovateľové osobné predmety. Do svojho rodičovského domu v Košiciach, po svojej emigrácii Máraiprišiel už len ako návštevník. Sándor Márai sa dnes považuje za najznámejšieho syna mesta Košíc. 

Ďalšia zmena miesta - vo vnútornom dvore Východoslovenskej galérie hrala skupina Romathan hudbu z 20. rokov 20. storočia.

Predtým než som padla do postele, nakukla som ešte do podzemnej časti Archeologického múzea, videla som bývalú "Dolnú bránu" Hlavnej ulice.  

v podzemnej časti Archeologického múzea "Dolná brána" 

Košice obdržali výsadu možnosti stavby mestkého opevnenia v roku 1290. Vykopávky v múzeu pochadzajú z tejto doby.Počas rekonštrukcie mestkého jadra v rokoch 1996-98 sa objavili pozostatky pôvodného mestského opevnenia. 

 

Košice s mestským opevnením