Zobrazujú sa príspevky s označením Medzilaborce. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením Medzilaborce. Zobraziť všetky príspevky

piatok 30. augusta 2013

Potulky Mikovou – po stopách Andyho Warhola



Prednedávnom som navštívila maličkú obec Miková, ktorá má 150 obyvateľov a leží ukrytá v takmer panenských lesoch Nízkych Beskýd na severovýchode Slovenska, zhruba 7 kilometrov od mesta Medzilaborce. Z Mikovej pochádzajú rodičia Andyho Warhola: Andrej a Júlia Warhola (jej priezvisko za slobodna bolo Zavacká).

Ak sa chcete v tomto regióne vybrať po stopách Andyho Warhola, nemusíte po nich dlho pátrať. Už v najbližšom väčšom meste Medzilaborce ma víta tabuľa s krikľavo žltou podobizňou Andyho Warhola, ktorá robí reklamu „Penziónu Andy“ stojacemu oproti. Tabule, ktoré sa nachádzajú v centre mesta, dávajú do pozornosti svojho najslávnejšieho „syna“. 


Obyvatelia Medzilaboriec len s údivom sledujú hurhaj okolo tejto „cudzej“ hviezdy s rusínskymi koreňmi, ktorá zdobí takmer každú pouličnú lampu v okolí, pretože Andy Warhol sa tu ani nenarodil, ani sem nikdy nevkročil.

Keď som spolu s mojou rusínskou priateľkou Natáliou pristúpila ku vchodu „Múzea moderného umenia Andyho Warhola“, začala nás okukovať hŕstka mužov stojacich na betónovom námestíčku a hneď sa nás aj pýtali, odkiaľ prichádzame. V pokojnej obci ako sú Medzilaborce sa hneď rozchýri, keď sem zavítajú „západní“ zahraniční turisti, aby navštívili gigantickú sivú budovu v tvare kocky, teda „Múzeum moderného umenia Andyho Warhola“


Aj keď múzeum vzniklo už pred 22 rokmi, podľa Natáliinej mamy ho mnoho obyvateľov Medzilaboriec zvnútra ešte nikdy nevidelo. Pritom je to jediné múzeum v celej Európe, ktoré vystavuje takmer výlučne diela Andyho Warhola ako stálu expozíciu. V Pittsburghu, Andyho rodnom meste, ktoré leží v americkom štáte Pensylvánia, otvorili "The Andy Warhol Museum", s jeho dielami až o tri roky neskôr v roku 1994.


Spolu s ďalšími dvomi zvedavcami sme tu jediní návštevníci. Stúpame hore kvetovanými schodmi. Na prvom poschodí máme možnosť vidieť umelcove osobné predmety ako napr. jeho okuliare, krstnú košieľku, osobné fotografie či jeho fotoaparát. Na jednej stene zbadám visieť celkom nenápadnú reklamnú kampaň z minulého sčítania ľudu na Slovensku, ktorá sa snaží ľudí zo severovýchodnej časti krajiny - pomocou Andyho Warhola - presvedčiť, aby sa prihlásili k svojej rusínskej identite.


Je otázne, či sa tento umelec počas svojho života k svojim rusínskym koreňom vôbec niekedy prihlásil. Andyho obľúbená fráza bola „I come from nowhere“ („Ja pochádzam odnikiaľ“).

Prechádzame mnohými sálami so zatienenými oknami. Až v múzeu pochopím, aká je vlastne táto budova a zbierka Andyho Warhola veľká. Všade hrdo visia jeho obrazy, dokonca aj tapety sú farebné a so vzorom umelcových ikon alebo jeho tváre. Krikľavé farby a opakujúce sa motívy na mňa pôsobia meditatívne, až uspávajúco, alebo žeby to bolo kvôli nedostatku denného svetla vo vnútri budovy?

Po hodine sa vydávame na cestu do Mikovej, odkiaľ začiatkom 20. storočia odišli rodičia Andyho Warhola do USA. Pri vstupe do obce nás na pôvod umelca pop artu upozorňuje mierne vyblednutá tabuľa, no vo vysokej tráve a bujnom kroví však pôsobí veľmi žalostným dojmom. Zdá sa, že sa toho v tomto maliarskom meste za posledné desaťročia veľa nezmenilo. Ulicu lemujú malé kamenné domčeky z minulého storočia. Nikde nevidieť ani živej duše. Iba jeden túlavý pes sa lenivo a trochu smutne poneviera po lúke pri ceste a zrejme sa snaží vyňuchať niečo na zjedenie...
 
Na mestskom cintoríne sa snažíme nájsť náhrobné kamene Warholovej rodiny. Spoza hrubej steny, ktorú tvoria vysoké, tmavé stromy k nám prenikajú hlasy. Natália sa po rusínsky prihovára skupinke ľudí v záhrade. Pýta sa, či by nám mohli ukázať cestu na mikovský cintorín. Obyvatelia nás hneď volajú k nim. Dvaja muži v károvaných košeliach a jedna žena sedia na lavičke a popíjajú popoludňajšie pivo. Na otázku, či sa ešte v meste nachádzajú príbuzní Andyho Warhola, ukazuje muž v strede hrdo prstom na svoje brucho: „Janko, jeho bratranec osobne.“  


Ján Zavacký sa v jednom rozhovore, ktorý smieme dať na túto stránku, predstavil ako jediný bratranec žijúci v dedine. Samotného Andyho síce osobne nikdy nestretol, ale jeho bratov Johna a Paula áno, keď prišli do Medzilaboriec pri príležitosti otvorenia múzea. Ľutuje, že sa múzeum Andyho Warhola nenachádza v Mikovej. Na konci rozhovoru sa ešte vyjadril k výhodám komunizmu. Potom nás zaviedol na mikovský cintorín. Čoskoro sme zistili, že takmer každý druhý hrob nesie meno „Warhola“ príp. „Zavacký“.

výhľad z cintorína na obec Miková
Tento pán nám ukázal aj miesto, kde kedysi stál rodný dom Andreja Warholu, umelcovho otca. Pôdorys pôvodného kamenného domu z 19. storočia si môžeme zhruba predstaviť už len na základe novostavby. Za domom sa rozprestierajú kilometre lúk, ktoré končia v lesoch blízkeho, stredne vysokého pohoria. Napravo od kamenného domu objavíme starú drevenú štvorcovú debnu. Ján Zavacký nám vysvetľuje, že je to poklop studne, ktorá ešte stále existuje. So slávnostným výrazom tváre nám oznamuje, že z tejto studne pili ešte Andyho rodičia.


Napriek tomu sa Natália a ja necítime ako objaviteľky, pretože hneď v nasledujúcej vete sa starší pán vyjadril, že na toto miesto priviedol už mnoho ľudí z médií. –Pravda! Krátko po návrate do Košíc som ho spoznala v dokumentárnom filme Stanislawa Muchu „Absolut Warhola“, len o niekoľko rokov mladšieho a s trochu menej okrúhlym bruchom.

Aj Košice, tohtoročné hlavné mesto kultúry, chcú z jeho slávy trochu vyťažiť. Začiatkom mesiaca sa na jeho počesť konala Pop-art párty. Vo výklade cukrárne Aida sa už týždne skvie plagát s azda najslávnejšou konzervou sveta. A v Múzeu voskových figurín, ktoré sa nachádza v košickej Urbanovej veži, stojí neďaleko bývalého prezidenta Rudolfa Schustera aj umelcova figurína. Môžeme sa len domnievať, či by si to Andymu Warholovi páčilo, no kontrast medzi východoslovenským, sčasti dedinským šarmom a svetovým kultom jeho osobnosti by ho možno aj pobavil.


Dodatok
Dokumentárny film poľského režiséra Stanisława Muchu „Absolut Warhola“ si môžete pozrieť tu.

Krátky príspevok o Medzilaborciach, rusínskej menšine ako aj múzeum Andyho Warhola si môžete pozrieť na minet-TV (televízny magazín pre menšiny po nemecky).

Teilen

pondelok 8. júla 2013

Rusínske tóny



K mojim ušiam doliehal spev mladých dievčat. Ich hlasy sa niesli malým priestorom umeleckej galérie Pyecka Studio v jednom zadnom dvore v Košiciach. Dve dievčatá spievali ľúbostnú pieseň postaršiemu pánovi; nato všetci návštevníci zmĺkli a započúvali sa do melódie. – Magický okamih.



Slová piesne boli zjavne v jednom zo slovanských jazykov, ale z ktorej krajiny pochádzali? V mojich ušiach to znelo ako zmes slovenčiny a ruštiny. 

Krátko nato som dievčatá oslovila. Natália a Ľudmila, dve košické študentky, mi po slovensky prezradili, že sú Rusínky.  

Vysvetlili mi, že Rusíni sú etnikom východných Slovanov, žijú prevažne v Zakarpatskej Ukrajine a v pohraničných oblastiach Poľska a Slovenska. Z 1,5 milióna Rusínov v Európe žije na Slovensku asi 34 000, prevažne na severovýchode krajiny.  

Na záver nášho rozhovoru ma Natália a Ľudmila pozvali na víkend k sebe domov, do Medzilaboriec. Zlákali ma na rusínsky „Festival kultúry a športu“, ktorý sa každoročne koná v ich rodnom meste. Spievajú a tancujú tam početné rusínske folklórne skupiny z viacerých východoslovenských obcí v tradičných krojoch.

ME-DZI-LA-BOR-CE. Úprimne povedané, najprv som si musela pozrieť na mape, kde presne mesto leží. O šesť týždňov sedím v aute a vyrážam smerom na Poľsko, do najsevernejšej oblasti východného Slovenska. V tomto regióne som v živote nebola. Prechádzam popri sovietskych tankoch a gigantickom pamätníku Dargov na počesť 20 000 padlých vojakov Červenej armády.  

Čím dlhšie idem, tým je cesta kľukatejšia a pribúdajú kopce. Krajine dodávajú ráz Nízke Beskydy, časť Východných Karpát na slovensko-poľskej hranici. Ak odhliadnem od krikľavých fasád novostavieb v dedinách, ktorými prechádzam, mám pocit, že sa tu zastavil čas. Cestu lemujú malé kamenné domy s krivými múrmi a hniezda bocianov na stĺpoch elektrického vedenia.  

Takmer v každej obci stoja oproti sebe dva kostoly – pravoslávny a grécko-katolícky; to sú dve hlavné vierovyznania slovenských Rusínov. Na dopravných tabuliach sa zrazu objavujú nápisy v azbuke.  


Prichádzam do cieľa, do mesta Medzilaborce so 6800 obyvateľmi. Úradným jazykom je tu síce slovenčina, ale veľa rodín rozpráva doma po rusínsky alebo po ukrajinsky. Pri poslednom sčítaní ľudu v roku 2011 sa k rusínskej menšine prihlásilo v Medzilaborciach 35 percent obyvateľov. Okrem Ukrajincov a Poliakov žije v meste aj veľa Rómov.  


Míňam žiarivo biely pravoslávny kostol na vŕšku a idem na malé panelákové sídlisko. 21-ročná Natália ma už čaká pred svojím bytom a hneď ma objíme. Košická študentka trávi letné prázdniny doma. Jej matka Ľubica je však väčšinou sama. Má rovnaký osud ako mnoho iných žien v Medzilaborciach.   

„Veľa mužov odišlo von,“ hovorí Ľubica. Myslí tým do západnej Európy. Jej manžel, colník na dôchodku, odišiel pred ôsmimi rokmi do Londýna, kde pracuje ako šofér a v strážnej službe. Natáliini rodičia sa vidia raz za dva mesiace.

Počas nášho rozhovoru matke krátko zazvoní mobil. „To je môj muž. Raz denne si prezvoníme, že žijeme.“ Denne telefonovať je pre ňu drahé. Natáliina matka musí vyžiť z nízkeho platu, platiť nájom a podporovať svoju jedinú dcéru počas štúdia v Košiciach, vzdialených 120 kilometrov.  

V Medzilaborciach má dlhú tradíciu sklársky a strojársky priemysel. V priebehu privatizácie a krízy v strojárskom priemysle prišlo veľa robotníkov o prácu. Odvtedy je v meste vysoká nezamestnanosť. V dôsledku vĺn prepúšťania odišla viac než polovica mužov do zahraničia. „Viem o niekoľkých domácnostiach, kde musia maloleté deti žiť úplne samy, pretože obaja rodičia opustili Slovensko kvôli práci na Západe,“ prezrádza mi Ľubica, ktorá pracuje ako učiteľka na základnej škole. „Úradom to nikto neoznámi; veď všetci sme v rovnakej situácii. Susedia a príbuzní si tu navzájom pomáhajú.“


Mám pocit, že Natália a jej matka sa so situáciou zmierili. Natália sa dokonca teší, že teraz môže každý rok ísť do Londýna na dovolenku. Rodina je pragmatická. „Sme zvyknutí na skromný život. Taká je rusínska mentalita,“ hovorí s úsmevom matka. Stôl plný jedál, ktoré mi núkajú na privítanie, rozhodne nepôsobí skromne. Po láskyplne obložených chlebíčkoch, domácich pirohoch a čokoládovej torte sa konečne ide na festival kultúry. Moje hostiteľky sa pobavene smejú z môjho guľatého bruška.  

Čaká nás obrovský areál s charakterom ľudovej veselice: stánky s pivom, kolotoče, perníkové srdcia. Na pódiu amfiteátra v Medzilaborciach vystupujú rôzne skupiny a predvádzajú tradičné ľudové tance. Medzi hlavné atrakcie patrí tanečná skupina folklórneho súboru Šarišan:



Aj keď od Nežnej revolúcie prešlo 23 rokov a Slovensko sa čoraz viac otvára zahraničiu, folklór má v modernej spoločnosti ešte stále prekvapivo silné postavenie. Mestský festival kultúry bez tanečných a speváckych skupín v tradičných krojoch je takmer nemysliteľný. Na špecializovaných hudobných a hereckých školách, napríklad na Konzervatóriu na Exnárovej v Košiciach, patrí do bežného repertoáru každého žiaka okrem jazz dance, baletu a hip hopu aj tradičný folklórny tanec.  

Na konci dlhého večera v Medzilaborciach, ktorý zavŕšil ohňostroj a búrlivý potlesk, dokonca aj ja ovládam veselé ujúkanie tanečníc. Natália vyžaruje spokojnosť. 

Na ďalšie ráno mi rozlúčka s mojimi hostiteľkami nepadne ľahko. Pohrúžená do myšlienok a oduševnená srdečnosťou, ktorej sa mi dostávalo za posledných 24 hodín, sa vydávam na spiatočnú cestu. Po niekoľkých minútach prichádzam do obce Volica. Dedinčania práve vychádzajú z kostola na ulicu. Náhodou medzi nimi zbadám pani z folklórneho súboru „SOSNA zo Zbojného“, ktorý vystupoval predošlý večer a potom sme sa stretli v zákulisí, kde mi so svojou skupinou spontánne zaspievala niekoľko piesní.  


Len čo ma spozná vo svojej rodnej dedine, natešene mi máva a onedlho mi už ukazuje malý dedinský kostol zvnútra. Žasnem nad ručne ilustrovanou modlitebnou knižkou z roku 1874 so starým písmom. Dodnes sa tu omše konajú v cirkevnej slovančine, liturgickom jazyku tunajšej pravoslávnej a gréckokatolíckej cirkvi.
 
Na rozlúčku sa objímeme ako starí priatelia. „Dúfam, že sa čoskoro vrátite,“ vraví postaršia pani. Určite sa vrátim.


Cesta v obrazoch:  







„Hej, ty, odfoť aj nás!“ - V Medzilaborciach sedia Rómovia vpredu, ostatní vzadu

Absolútny hit v stánkoch s občerstvením nielen v Maďarsku – langoš
Tradičné slovenské pečivo trdelník sa navíja na valčeky
Úsmev pred vystúpením folklórneho súboru Šarišan

Rozlúčenie



Teilen