Zobrazujú sa príspevky s označením Košíce. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením Košíce. Zobraziť všetky príspevky

piatok 30. augusta 2013

Potulky Mikovou – po stopách Andyho Warhola



Prednedávnom som navštívila maličkú obec Miková, ktorá má 150 obyvateľov a leží ukrytá v takmer panenských lesoch Nízkych Beskýd na severovýchode Slovenska, zhruba 7 kilometrov od mesta Medzilaborce. Z Mikovej pochádzajú rodičia Andyho Warhola: Andrej a Júlia Warhola (jej priezvisko za slobodna bolo Zavacká).

Ak sa chcete v tomto regióne vybrať po stopách Andyho Warhola, nemusíte po nich dlho pátrať. Už v najbližšom väčšom meste Medzilaborce ma víta tabuľa s krikľavo žltou podobizňou Andyho Warhola, ktorá robí reklamu „Penziónu Andy“ stojacemu oproti. Tabule, ktoré sa nachádzajú v centre mesta, dávajú do pozornosti svojho najslávnejšieho „syna“. 


Obyvatelia Medzilaboriec len s údivom sledujú hurhaj okolo tejto „cudzej“ hviezdy s rusínskymi koreňmi, ktorá zdobí takmer každú pouličnú lampu v okolí, pretože Andy Warhol sa tu ani nenarodil, ani sem nikdy nevkročil.

Keď som spolu s mojou rusínskou priateľkou Natáliou pristúpila ku vchodu „Múzea moderného umenia Andyho Warhola“, začala nás okukovať hŕstka mužov stojacich na betónovom námestíčku a hneď sa nás aj pýtali, odkiaľ prichádzame. V pokojnej obci ako sú Medzilaborce sa hneď rozchýri, keď sem zavítajú „západní“ zahraniční turisti, aby navštívili gigantickú sivú budovu v tvare kocky, teda „Múzeum moderného umenia Andyho Warhola“


Aj keď múzeum vzniklo už pred 22 rokmi, podľa Natáliinej mamy ho mnoho obyvateľov Medzilaboriec zvnútra ešte nikdy nevidelo. Pritom je to jediné múzeum v celej Európe, ktoré vystavuje takmer výlučne diela Andyho Warhola ako stálu expozíciu. V Pittsburghu, Andyho rodnom meste, ktoré leží v americkom štáte Pensylvánia, otvorili "The Andy Warhol Museum", s jeho dielami až o tri roky neskôr v roku 1994.


Spolu s ďalšími dvomi zvedavcami sme tu jediní návštevníci. Stúpame hore kvetovanými schodmi. Na prvom poschodí máme možnosť vidieť umelcove osobné predmety ako napr. jeho okuliare, krstnú košieľku, osobné fotografie či jeho fotoaparát. Na jednej stene zbadám visieť celkom nenápadnú reklamnú kampaň z minulého sčítania ľudu na Slovensku, ktorá sa snaží ľudí zo severovýchodnej časti krajiny - pomocou Andyho Warhola - presvedčiť, aby sa prihlásili k svojej rusínskej identite.


Je otázne, či sa tento umelec počas svojho života k svojim rusínskym koreňom vôbec niekedy prihlásil. Andyho obľúbená fráza bola „I come from nowhere“ („Ja pochádzam odnikiaľ“).

Prechádzame mnohými sálami so zatienenými oknami. Až v múzeu pochopím, aká je vlastne táto budova a zbierka Andyho Warhola veľká. Všade hrdo visia jeho obrazy, dokonca aj tapety sú farebné a so vzorom umelcových ikon alebo jeho tváre. Krikľavé farby a opakujúce sa motívy na mňa pôsobia meditatívne, až uspávajúco, alebo žeby to bolo kvôli nedostatku denného svetla vo vnútri budovy?

Po hodine sa vydávame na cestu do Mikovej, odkiaľ začiatkom 20. storočia odišli rodičia Andyho Warhola do USA. Pri vstupe do obce nás na pôvod umelca pop artu upozorňuje mierne vyblednutá tabuľa, no vo vysokej tráve a bujnom kroví však pôsobí veľmi žalostným dojmom. Zdá sa, že sa toho v tomto maliarskom meste za posledné desaťročia veľa nezmenilo. Ulicu lemujú malé kamenné domčeky z minulého storočia. Nikde nevidieť ani živej duše. Iba jeden túlavý pes sa lenivo a trochu smutne poneviera po lúke pri ceste a zrejme sa snaží vyňuchať niečo na zjedenie...
 
Na mestskom cintoríne sa snažíme nájsť náhrobné kamene Warholovej rodiny. Spoza hrubej steny, ktorú tvoria vysoké, tmavé stromy k nám prenikajú hlasy. Natália sa po rusínsky prihovára skupinke ľudí v záhrade. Pýta sa, či by nám mohli ukázať cestu na mikovský cintorín. Obyvatelia nás hneď volajú k nim. Dvaja muži v károvaných košeliach a jedna žena sedia na lavičke a popíjajú popoludňajšie pivo. Na otázku, či sa ešte v meste nachádzajú príbuzní Andyho Warhola, ukazuje muž v strede hrdo prstom na svoje brucho: „Janko, jeho bratranec osobne.“  


Ján Zavacký sa v jednom rozhovore, ktorý smieme dať na túto stránku, predstavil ako jediný bratranec žijúci v dedine. Samotného Andyho síce osobne nikdy nestretol, ale jeho bratov Johna a Paula áno, keď prišli do Medzilaboriec pri príležitosti otvorenia múzea. Ľutuje, že sa múzeum Andyho Warhola nenachádza v Mikovej. Na konci rozhovoru sa ešte vyjadril k výhodám komunizmu. Potom nás zaviedol na mikovský cintorín. Čoskoro sme zistili, že takmer každý druhý hrob nesie meno „Warhola“ príp. „Zavacký“.

výhľad z cintorína na obec Miková
Tento pán nám ukázal aj miesto, kde kedysi stál rodný dom Andreja Warholu, umelcovho otca. Pôdorys pôvodného kamenného domu z 19. storočia si môžeme zhruba predstaviť už len na základe novostavby. Za domom sa rozprestierajú kilometre lúk, ktoré končia v lesoch blízkeho, stredne vysokého pohoria. Napravo od kamenného domu objavíme starú drevenú štvorcovú debnu. Ján Zavacký nám vysvetľuje, že je to poklop studne, ktorá ešte stále existuje. So slávnostným výrazom tváre nám oznamuje, že z tejto studne pili ešte Andyho rodičia.


Napriek tomu sa Natália a ja necítime ako objaviteľky, pretože hneď v nasledujúcej vete sa starší pán vyjadril, že na toto miesto priviedol už mnoho ľudí z médií. –Pravda! Krátko po návrate do Košíc som ho spoznala v dokumentárnom filme Stanislawa Muchu „Absolut Warhola“, len o niekoľko rokov mladšieho a s trochu menej okrúhlym bruchom.

Aj Košice, tohtoročné hlavné mesto kultúry, chcú z jeho slávy trochu vyťažiť. Začiatkom mesiaca sa na jeho počesť konala Pop-art párty. Vo výklade cukrárne Aida sa už týždne skvie plagát s azda najslávnejšou konzervou sveta. A v Múzeu voskových figurín, ktoré sa nachádza v košickej Urbanovej veži, stojí neďaleko bývalého prezidenta Rudolfa Schustera aj umelcova figurína. Môžeme sa len domnievať, či by si to Andymu Warholovi páčilo, no kontrast medzi východoslovenským, sčasti dedinským šarmom a svetovým kultom jeho osobnosti by ho možno aj pobavil.


Dodatok
Dokumentárny film poľského režiséra Stanisława Muchu „Absolut Warhola“ si môžete pozrieť tu.

Krátky príspevok o Medzilaborciach, rusínskej menšine ako aj múzeum Andyho Warhola si môžete pozrieť na minet-TV (televízny magazín pre menšiny po nemecky).

Teilen

streda 28. augusta 2013

Návrat do veterného mesta




Už od môjho príchodu do mojej staronovej domoviny sa mi okolo uší neustále obtiera severný košický vietor, ktorý silne prúdi do Košickej kotliny. Košice sú obklopené zeleným lesnatým horským pásom, ktorý obkolesuje mesto ako ochranná hradba a zachytáva vietor, ktorý sa potom mení na teplý a suchý, ale neustále prítomný.  

Vietor, vietor. Ako verný spoločník brázdi silným prúdom mestskými uličkami a námestiami centra mesta. Raz je nežný a šepká tajomne, inokedy impulzívny, vtedy hučí a ženie sa divo ulicami a dokáže vojsť aj do najmenšej štrbiny. Niekedy fučí zo všetkých síl zhora na trhovisko a potom neskôr hravo šteklí pokožku ako pierko.

Nedá sa porovnať s hamburským nárazovým, často ostrým vetrom. Tento príjemný prúd vzduchu je v údolí Košíc už odjakživa známy jav. Aj moja mama s ním vyrastala od detstva. Odporučila mi prečítať si jednu z jej obľúbených detských kníh, ktorá opisuje košický vietor detskými očami: „Betka a Veterné mesto“. V tomto románe opisuje Božena Mačingová (*1922), slovenská autorka kníh pre deti a mládež, život školáčky Betky v jej domove - v Košiciach.  

Aj Betku sprevádza vietor deň čo deň, i počas jej nočného spánku. Vo svojich snoch lieta ponad mestské strechy a kostolné veže. Šumiaci vietor naháňa niektorým deťom strach, no pre ňu je neustálym spoločníkom, rovnako, ako aj pre mňa. „Spieva si, len mu treba rozumieť," hovorí Betka, hrdinka románu, v jednej časti.


Román pre deti „Betka a Veterné mesto“ z roku 1983 je možné dostať už len v antikvariáte. Mne sa ju podarilo zohnať v online antikvariáte „ČierneNaBielom“. Pečiatka v knihe „Klub abstinentov“ poukazuje na jej celkom špeciálneho pôvodného majiteľa... 

Teilen

utorok 20. augusta 2013

O spievajúcom a lietajúcom vtáčikovi menom Iva Bittová



V rámci letného festivalu "Leto v parku", vystúpila česká speváčka, skladateľka a huslistka Iva Bittová spolu so skupinou Čikori minulú sobotu v Košiciach na koncerte v priestoroch bývalých kasární (Kasárne/Kulturpark). Iva Bittová je aj medzinárodne známa umelkyňa. Vo svojej vlasti je považovaná za jednen z najvýznamnejších zjavov alternatívnej scény.

Zmesou džezu, folklóru, klasiky a zvukov pralesa očarila umelkyňa svojím detským šarmom nielen mňa. Jej vstupy znejúce ako spievajúci a lietajúci vtáčik sú jedinečné. Mnoho Košičanov s ňou nahlas spievalo jej piesne. V ich usmievajúcich tvárach bolo vidno, že ako deti vyrastali s hudobnými kazetami Ivy Bittovej... Pre mňa bola skutočným objavom.

  

Iva Bittová sa narodila v roku 1958 v Bruntáli na Morave. Obidvaja rodičia boli hudobníci. Jej otec, Koloman Bitto, ktorý bol hlboko napojený na svoju juhoslovenskú domovinu, vedel hrať skoro na každom nástroji, a to v klasickom alebo aj folklórnom štýle. Svoj talent odovzdal ďalej Ive a jej obidvom sestrám.

Ako dieťa chodila Iva na balet a učila sa hrať na husliach. V juhomoravskom Brne vyštudovala konzervatórium v hudobnom a hereckom odbore. Už počas štúdia hrávala v experimentálnom divadle „Husa na provázku“. Neskôr vystupovala v televízii, hrala v rôznych filmoch a pracovala v divadle ako herečka.

Po predčasnej smrti svojho otca sa rozhodla ísť v jeho stopách ako hudobníčka a skladateľka. Začala sa viac sústreďovať na svoje hudobné vzdelávanie a od roku 1982 začala študovať husle. 

Po 17 rokoch, kedy jej domovom bola vidiecka oblasť pri Brne, sa v roku 2007 presídlila do USA. Tam žije v zelenom zázemí New Yorku v údolí Hudsonu. Jej syn Antonín, ktorý sa narodil v roku 1991, je tiež hudobník.

Viac informácií o jej hudbe a jej aktuálnych koncertoch nájdete tu.  Ešte viac vidieť a počuť môžete tu.


Teilen

sobota 10. augusta 2013

Letné blues



Pri pretrvávajúcich teplotách nad 35 stupňov sa tu začala prejavovať zvláštna letargia. Po otázke „Ako sa máš?“ nasleduje dlhý pohľad do prázdna, tiché, nezrozumiteľné mrmlanie, sprevádzané hlbokým povzdychom. „Ako sa mám mať, v tej horúčave?!“

Poznám ten pohľad, tú letargiu, nezáväznú konverzáciu o počasí, ktorá zrejme prebieha všade rovnako medzi dvoma ľuďmi na tejto zemeguli. V Hamburgu, kde obyčajne bývam, vedieme podobné rozhovory, len s miernym časovým posunom, a síce od októbra do začiatku júla, kedy si všetci posťažujeme na chlad, dážď, sivé dni, ľadový vietor a jednoducho na to, že leto sa nie a nie dostaviť.

Zato v Košiciach sa každý sťažuje na horúčavu, ktorá nie a nie skončiť. Tu sa hrá zábavná hra mačky s myšou.Obyvatelia mesta sa skrývajú v klimatizovaných kaviarňach a nákupných centrách, zaliezajú do zatemnených kancelárií. Až večer sa odvážia vyliezť zo svojich dier. Po večeroch sa pešia zóna mení na rušné korzo.



A čo zaberá na chronické letné blues? – Chladné osvieženie vo vodnej nádrži Bukovec určite pomôže…



Teilen