piatok, 4. októbra 2013

Bozky pred kasárňami



Nie je nič nezvyčajné, keď sa čerstvo zosobášené páry nechávajú zvečniť na Hlavnej ulici v starom meste Košíc. V soboty si nevesty vykračujú v bielych šatách po kamennej dlažbe Hlavnej ulice, pred romantickou kulisou spievajúcej fontány, popri Dóme svätej Alžbety alebo sedia na schodoch Štátneho divadla. Sprievod fotografov spolu so ženíchmi sú im v pätách. Ženích ma obyčajne svoj veľký výstup najmä ako pomocník pri prekračovaní vodného kanála.




V novootvorenom kultúrnom centre Kasárne/Kulturpark vznikla počas babieho leta, neďaleko starého mesta, oáza pokoja. Počas posledných teplých dní tohto roku sa páriky a mládež prechádzajú po čerstvo položenom trávnatom koberci. Areál plný zelene ponúka nové možnosti vychádzok nielen pre majiteľov psov. Aj čerstvo zosobášené páry objavili šarm bývalého vojenského areálu. Pred sklenenou fasádou budúcej kaviarne sa pravé zosobášení bozkávajú v spŕške bleskov a pod lipami a gaštanmi tancujú na drevenom pódiu svoj prvý valčík.

Počas roka Európskeho hlavného mesta kultúry vznikli v Košiciach nové kulisy. Zdá sa, že Košičania sa už s novým kultúrnym centrom pomaly zblížili a svadobné páry si môžu aj tu, ďaleko od ruchu centra, byť isté, že budú mat dosť divákov.


Teilen

štvrtok, 12. septembra 2013

West ART-EXTRA o hlavnom meste kultúry


Televízny štáb nemeckej verejno-právnej televízie WDR natočil koncom augusta špeciálne vydanie kultúrneho magazínu o Košiciach ako Európskom hlavnom meste kultúry.

40-minútová relácia bola odvysielaná v utorok,  10. septembra o 22.30 na WDR.

Online si ju môžete pozrieť v archíve WDR-Mediathek , alebo na stránke West ART.

Príspevok  o "mestskej kronikárke v Košiciach" si môžete pozrieť tu.

Televíznu reprízu odvysiela WDR v sobotu,  14. septembra, o 8.50-9.30.


Teilen

streda, 11. septembra 2013

Zrazu je september…


...a všetko je iné. Ranný vzduch nadobudol – pre mňa doteraz nepoznaný – svieži tón, ktorý oznamuje príchod nového ročného obdobia. Moje päťmesačné pôsobenie v Košiciach ako mestskej kronikárky sa končí. Obzerám sa späť a žasnem, ako rýchlo to ubehlo.  

Ráno, v deň môjho odchodu z maďarského divadla Thália, začujem znova po dlhšej dobe zvuk hudobných nástrojov vychádzajúci z konzervatória, ktoré stojí oproti môjmu podkrovnému bytu. Z otvorených okien tried, ku mne preniká zmes tónov sláčikových a dychových nástrojov. Začal sa nový školský rok. Hudobná kulisa, ktorá ma počas môjho pobytu v Košiciach sprevádzala až do začiatku letných prázdnin, sa po takmer dvoch mesiacoch spánku Šípkovej Ruženky znova prebudila.  



Letná prestávka sa skončila. Po chodbách maďarského divadla znovu pobehujú zamestnanci. O dva dni pricestuje dramaturg a hneď na to sa začne skúšať ďalšie predstavenie.  

Uprostred tohto ruchu si do škatúľ balím posledné knihy a poslednýkrát si vychutnávam výhľad na Dóm sv. Alžbety a kostolnú vežu Dominikánskeho kláštora. Tie oranžové strechy s ich komínmi mi budú chýbať.


Pri vynášaní batožiny z divadla a jej nakladaní do kufra auta môjho starého otca si všimnem pekne oblečených chlapcov a dievčatá, ktorí si s veselým smiechom užívajú na školskom dvore ich prvú prestávku po dlhých letných prázdninách. Pri príležitosti prvého školského dňa si zo skrine vybrali tie najlepšie šaty. Ich slávnostné oblečenie prehlbuje moju už bez tak clivú náladu.  

Už si viac nepoklebetím so šibalsky sa usmievajúcim domovníkom Bertim a nebudem môcť viac obdivovať pravidelne sa meniacu frizúru recepčnej Valiky. Zamestnanci divadla mi prirástli k srdcu. Táto maďarská skupinka, s ktorou som žila pod jednou strechou a ktorej jazyku nerozumiem, sa stala mojim domovom. Ale je na čase sa rozlúčiť a vyraziť na ďalšie cesty a k novým dobrodružstvám.

So zármutkom sa však mieša aj radosť a vďačnosť. Týchto päť mesiacov v Košiciach mi umožnilo znova objaviť toto mesto, tento región, ako aj moje slovenské korene. V spomienkach mi ostanú všetky tie nezabudnuteľné chvíle a stretnutia s mimoriadnymi ľuďmi.

– A pri tom je tu ešte toľko neobjaveného! Päť mesiacov sotva stačí na to, aby som dokázala opísať všetky moje dojmy z tohto mesta. Ale jedno je isté – prídem znovu!

Na tomto mieste by som sa chcela poďakovať všetkým ľudom, ktorí mi umožnili pôsobenie mestskej kronikárky v Košiciach. Moja vďaka patrí v prvom rade Nemeckému kultúrnemu fóru Východná Európa, ktoré pred piatimi rokmi vypísalo štipendium na pozíciu mestského kronikára. Moja osobitá vďaka patrí spolupracovníkom Tanji Krombach a Andrému Wernerovi, ktorí mi pri každom probléme pomohli radou i skutkom. Takisto ďakujem organizácii Európske hlavné mesto kultúry Košice 2013, predovšetkým umeleckému pobytovému programu K.A.I.R. (Košice Artists in Residence), ktorý ma v tomto meste ubytoval a začlenil do sociálneho života. Za srdečné privítanie, profesionálnu starostlivosť a neúnavnú podporu tu v Košiciach sa chcem poďakovať Adele Foldynovej a Zuzane Kotíkovej – bez nich, ich priateľov a známych by bol môj pobyt len spolovice taký napínavý a rušný a môj denný program by nebol ani zďaleka taký nabitý…


Môjmu priateľovi ďakujem za jeho kritické pripomienky k mojím textom, za jeho trpezlivosť a ochotu počúvať v akúkoľvek dennú i nočnú hodinu. Takisto ďakujem mojej rodine, predovšetkým mojej mame za jej podporu. Nechcem donekonečna naťahovať ďakovný zoznam, ale rada by som sa ešte poďakovala všetkým čitateľom, ktorých listy ako aj zaujímavé pripomienky ma neustále povzbudzovali a inšpirovali.

Ďakujem und Auf Wiedersehen!

P.S. Košiciam sa ešte neobraciam chrbtom. Kvôli môjmu ďalšiemu projektu tu ešte chvíľu pobudnem a s rovnakým nadšením sa vrhnem do nového dobrodružstva!  

P.P.S. Viac o tom všetkom, o mojom nasledujúcom projekte, ako aj o mojích osobných dojmoch počas pôsobenia ako mestskej kronikárky, môžete počuť a vidieť 26.09. o 20:00 hod. vo Verejnej knižnici Jána Bocatia na Hviezdoslavovej ulici 5. Teším sa na osobné stretnutie!

Teilen

sobota, 31. augusta 2013

Medzi miskou pre psov a plechovkami s farbou – o súčasnej košickej umeleckej scéne


Ten deň, kedy som Mirku (teda Miriamu) Kardošovú stretla po prvýkrát, si presne pamätám. Bolo to v apríli, krátko po mojom príchode do Košíc, na stretnutí kultúrnych manažérov Nadácie Róberta Boscha. O súčasnej umeleckej scéne Košíc som dovtedy nič nevedela, a tak som sa pripojila k turné po „contemporary art scene“ (t. j. súčasná umelecká scéna), ktoré sa organizovalo pre nemeckých kultúrnych manažérov. Mirka vtedy sprevádzala po meste desaťčlennú skupinu.

O tejto mladej Slovenke som vedela, že sama maľuje, pretože som si jej obrazy všimla pri prezeraní katalógu Umeleckej rezidencie Košíc K.A.I.R. Silno na mňa zapôsobili tie bledé, neprístupné tváre, tmavé farby, ta difúzna a schematická scenéria do ktorej umiestňuje svoje postavy do groteskných, čiastočné mnohovýznamových pozícii.


Turné po košickej „contemporary art scene“ sme úspešne absolvovali: po krátkej návšteve štúdia Pyecka, teda galérie prevádzkovanej študentmi umenia a zároveň centra festivalu Street Art Communication*, sme navštívili dizajnérsky obchod „Design Shop“, v ktorom slovenskí dizajnéri predávajú ich vlastné výrobky. Na záver sme sa ocitli v tmavej hale bývalej tabakovej továrne, kde sa nachádza galéria zameraná na umenie nových médií s názvom D.I.G. Gallery

Keď som si v duchu, uprostred tejto temnej sály, premietala diela mladých umelcov a galeristov, uvedomila som si, že tu, v mojej zdanlivo dôverne známej domovine, vzniká niečo celkom nové. Košická „Contemporary art scene“ odrastá z detských topánok, opúšťa svoju kuklu a pomaličky, takmer nebadane, avšak nezadržateľne kráča vpred.

Prispieva štatút európskeho hlavného mesta kultúry k rozvoju umeleckej scény a väčšiemu záujmu o diela mladých umelcov? Mirka síce prikyvuje na túto otázku súhlasne hlavou, avšak jej život aktívnej umelkyne sa v roku 2013 až tak veľmi nezmenil. Pomáhala na niekoľkých kultúrnych podujatiach, ale doteraz nedostala v tomto roku príležitosť vystavovať svoje diela v Košiciach. „Štatút európskeho hlavného mesta kultúry dáva umelcom viac možností prezentovať sa, no pre absolventov vysokej umeleckej školy je naďalej takmer nemožné zamestnať sa v kreatívnej oblasti a vyžiť z toho,“ hovorí mladá 25-ročná žena.


Mirku som navštívila v jej byte na sídlisku „Nad jazerom“. Sedela na vankúši, s nohami skrčenými pod sebou, a pracovala na svojom obraze pre jednu výtvarnú súťaž. Jej priateľ má pochopenie pre to, že z obývačky je väčšinu času ateliér. Mirkine obrazy sa však nenachádzajú len v obývačke. Nájdete ich v každej miestnosti bytu. Vo svojich maľbách zobrazuje skupiny žien a mužov. Antagonický vzťah medzi týmito dvomi pohlaviami, ich namáhavá komunikácia a dvojzmyselnosť ich konania sú často sa opakujúce prvky v jej prácach.

Aby „prežila“, brigáduje táto mladá absolventka umeleckej školy v psom salóne v centre mesta. Keď som sa v jedno popoludnie prišla na ňu pozrieť, bol salón akurát prázdny. Mirka využila čas na skúšku šiat, ktoré navrhla pre jednu mladú baletku. Obklopená žuvacími kosťami, sáčkami plnými psieho krmiva a zvieracími boxmi sa Mirka krútila okolo malej tanečnice a merala jej útlu postavu. Zvonenie pri dverách oznamuje príchod nového návštevníka. Mirka sa náhli k pultu a predáva zákazníčke tabuľku s nápisom: „Pozor pes!“


Tento jeden prípad je príkladom života mladej košickej „contemporary art scene“. Vzniká tu a teraz, v bývalej tabakovej fabrike, v zadnej časti dvora, či dokonca v psom salóne. Medzi miskami pre psov, v každodennom boji o prežitie a s náruživou kreativitou. Premeny vznikajú často práve na základe týchto rozporov.


Dodatok
Šaty, ktoré Mirka navrhla pre baletku, sa budú predvádzať túto sobotu na festivale dizajnu a módy Bazzart, ktorý sa koná v dňoch 2.-8. septembra na rôznych miestach starého mesta (Pyecka Studio, synagóga na Zvonárskej ulici atď.). Bližšie informácie k programu nájdete tu.

*Street Art Communication (SAC) Festival
Minulý týždeň sa v Košiciach uskutočnil piaty ročník festivalu Street Art Communication, ktorého sa zúčastňujú sprejeri z celého sveta. Umelci tak postupne menia sivé fasády mesta a zvyšujú mieru akceptácie umenia na verejnom priestranstve.


Teilen

piatok, 30. augusta 2013

Potulky Mikovou – po stopách Andyho Warhola



Prednedávnom som navštívila maličkú obec Miková, ktorá má 150 obyvateľov a leží ukrytá v takmer panenských lesoch Nízkych Beskýd na severovýchode Slovenska, zhruba 7 kilometrov od mesta Medzilaborce. Z Mikovej pochádzajú rodičia Andyho Warhola: Andrej a Júlia Warhola (jej priezvisko za slobodna bolo Zavacká).

Ak sa chcete v tomto regióne vybrať po stopách Andyho Warhola, nemusíte po nich dlho pátrať. Už v najbližšom väčšom meste Medzilaborce ma víta tabuľa s krikľavo žltou podobizňou Andyho Warhola, ktorá robí reklamu „Penziónu Andy“ stojacemu oproti. Tabule, ktoré sa nachádzajú v centre mesta, dávajú do pozornosti svojho najslávnejšieho „syna“. 


Obyvatelia Medzilaboriec len s údivom sledujú hurhaj okolo tejto „cudzej“ hviezdy s rusínskymi koreňmi, ktorá zdobí takmer každú pouličnú lampu v okolí, pretože Andy Warhol sa tu ani nenarodil, ani sem nikdy nevkročil.

Keď som spolu s mojou rusínskou priateľkou Natáliou pristúpila ku vchodu „Múzea moderného umenia Andyho Warhola“, začala nás okukovať hŕstka mužov stojacich na betónovom námestíčku a hneď sa nás aj pýtali, odkiaľ prichádzame. V pokojnej obci ako sú Medzilaborce sa hneď rozchýri, keď sem zavítajú „západní“ zahraniční turisti, aby navštívili gigantickú sivú budovu v tvare kocky, teda „Múzeum moderného umenia Andyho Warhola“


Aj keď múzeum vzniklo už pred 22 rokmi, podľa Natáliinej mamy ho mnoho obyvateľov Medzilaboriec zvnútra ešte nikdy nevidelo. Pritom je to jediné múzeum v celej Európe, ktoré vystavuje takmer výlučne diela Andyho Warhola ako stálu expozíciu. V Pittsburghu, Andyho rodnom meste, ktoré leží v americkom štáte Pensylvánia, otvorili "The Andy Warhol Museum", s jeho dielami až o tri roky neskôr v roku 1994.


Spolu s ďalšími dvomi zvedavcami sme tu jediní návštevníci. Stúpame hore kvetovanými schodmi. Na prvom poschodí máme možnosť vidieť umelcove osobné predmety ako napr. jeho okuliare, krstnú košieľku, osobné fotografie či jeho fotoaparát. Na jednej stene zbadám visieť celkom nenápadnú reklamnú kampaň z minulého sčítania ľudu na Slovensku, ktorá sa snaží ľudí zo severovýchodnej časti krajiny - pomocou Andyho Warhola - presvedčiť, aby sa prihlásili k svojej rusínskej identite.


Je otázne, či sa tento umelec počas svojho života k svojim rusínskym koreňom vôbec niekedy prihlásil. Andyho obľúbená fráza bola „I come from nowhere“ („Ja pochádzam odnikiaľ“).

Prechádzame mnohými sálami so zatienenými oknami. Až v múzeu pochopím, aká je vlastne táto budova a zbierka Andyho Warhola veľká. Všade hrdo visia jeho obrazy, dokonca aj tapety sú farebné a so vzorom umelcových ikon alebo jeho tváre. Krikľavé farby a opakujúce sa motívy na mňa pôsobia meditatívne, až uspávajúco, alebo žeby to bolo kvôli nedostatku denného svetla vo vnútri budovy?

Po hodine sa vydávame na cestu do Mikovej, odkiaľ začiatkom 20. storočia odišli rodičia Andyho Warhola do USA. Pri vstupe do obce nás na pôvod umelca pop artu upozorňuje mierne vyblednutá tabuľa, no vo vysokej tráve a bujnom kroví však pôsobí veľmi žalostným dojmom. Zdá sa, že sa toho v tomto maliarskom meste za posledné desaťročia veľa nezmenilo. Ulicu lemujú malé kamenné domčeky z minulého storočia. Nikde nevidieť ani živej duše. Iba jeden túlavý pes sa lenivo a trochu smutne poneviera po lúke pri ceste a zrejme sa snaží vyňuchať niečo na zjedenie...
 
Na mestskom cintoríne sa snažíme nájsť náhrobné kamene Warholovej rodiny. Spoza hrubej steny, ktorú tvoria vysoké, tmavé stromy k nám prenikajú hlasy. Natália sa po rusínsky prihovára skupinke ľudí v záhrade. Pýta sa, či by nám mohli ukázať cestu na mikovský cintorín. Obyvatelia nás hneď volajú k nim. Dvaja muži v károvaných košeliach a jedna žena sedia na lavičke a popíjajú popoludňajšie pivo. Na otázku, či sa ešte v meste nachádzajú príbuzní Andyho Warhola, ukazuje muž v strede hrdo prstom na svoje brucho: „Janko, jeho bratranec osobne.“  


Ján Zavacký sa v jednom rozhovore, ktorý smieme dať na túto stránku, predstavil ako jediný bratranec žijúci v dedine. Samotného Andyho síce osobne nikdy nestretol, ale jeho bratov Johna a Paula áno, keď prišli do Medzilaboriec pri príležitosti otvorenia múzea. Ľutuje, že sa múzeum Andyho Warhola nenachádza v Mikovej. Na konci rozhovoru sa ešte vyjadril k výhodám komunizmu. Potom nás zaviedol na mikovský cintorín. Čoskoro sme zistili, že takmer každý druhý hrob nesie meno „Warhola“ príp. „Zavacký“.

výhľad z cintorína na obec Miková
Tento pán nám ukázal aj miesto, kde kedysi stál rodný dom Andreja Warholu, umelcovho otca. Pôdorys pôvodného kamenného domu z 19. storočia si môžeme zhruba predstaviť už len na základe novostavby. Za domom sa rozprestierajú kilometre lúk, ktoré končia v lesoch blízkeho, stredne vysokého pohoria. Napravo od kamenného domu objavíme starú drevenú štvorcovú debnu. Ján Zavacký nám vysvetľuje, že je to poklop studne, ktorá ešte stále existuje. So slávnostným výrazom tváre nám oznamuje, že z tejto studne pili ešte Andyho rodičia.


Napriek tomu sa Natália a ja necítime ako objaviteľky, pretože hneď v nasledujúcej vete sa starší pán vyjadril, že na toto miesto priviedol už mnoho ľudí z médií. –Pravda! Krátko po návrate do Košíc som ho spoznala v dokumentárnom filme Stanislawa Muchu „Absolut Warhola“, len o niekoľko rokov mladšieho a s trochu menej okrúhlym bruchom.

Aj Košice, tohtoročné hlavné mesto kultúry, chcú z jeho slávy trochu vyťažiť. Začiatkom mesiaca sa na jeho počesť konala Pop-art párty. Vo výklade cukrárne Aida sa už týždne skvie plagát s azda najslávnejšou konzervou sveta. A v Múzeu voskových figurín, ktoré sa nachádza v košickej Urbanovej veži, stojí neďaleko bývalého prezidenta Rudolfa Schustera aj umelcova figurína. Môžeme sa len domnievať, či by si to Andymu Warholovi páčilo, no kontrast medzi východoslovenským, sčasti dedinským šarmom a svetovým kultom jeho osobnosti by ho možno aj pobavil.


Dodatok
Dokumentárny film poľského režiséra Stanisława Muchu „Absolut Warhola“ si môžete pozrieť tu.

Krátky príspevok o Medzilaborciach, rusínskej menšine ako aj múzeum Andyho Warhola si môžete pozrieť na minet-TV (televízny magazín pre menšiny po nemecky).

Teilen

streda, 28. augusta 2013

Návrat do veterného mesta




Už od môjho príchodu do mojej staronovej domoviny sa mi okolo uší neustále obtiera severný košický vietor, ktorý silne prúdi do Košickej kotliny. Košice sú obklopené zeleným lesnatým horským pásom, ktorý obkolesuje mesto ako ochranná hradba a zachytáva vietor, ktorý sa potom mení na teplý a suchý, ale neustále prítomný.  

Vietor, vietor. Ako verný spoločník brázdi silným prúdom mestskými uličkami a námestiami centra mesta. Raz je nežný a šepká tajomne, inokedy impulzívny, vtedy hučí a ženie sa divo ulicami a dokáže vojsť aj do najmenšej štrbiny. Niekedy fučí zo všetkých síl zhora na trhovisko a potom neskôr hravo šteklí pokožku ako pierko.

Nedá sa porovnať s hamburským nárazovým, často ostrým vetrom. Tento príjemný prúd vzduchu je v údolí Košíc už odjakživa známy jav. Aj moja mama s ním vyrastala od detstva. Odporučila mi prečítať si jednu z jej obľúbených detských kníh, ktorá opisuje košický vietor detskými očami: „Betka a Veterné mesto“. V tomto románe opisuje Božena Mačingová (*1922), slovenská autorka kníh pre deti a mládež, život školáčky Betky v jej domove - v Košiciach.  

Aj Betku sprevádza vietor deň čo deň, i počas jej nočného spánku. Vo svojich snoch lieta ponad mestské strechy a kostolné veže. Šumiaci vietor naháňa niektorým deťom strach, no pre ňu je neustálym spoločníkom, rovnako, ako aj pre mňa. „Spieva si, len mu treba rozumieť," hovorí Betka, hrdinka románu, v jednej časti.


Román pre deti „Betka a Veterné mesto“ z roku 1983 je možné dostať už len v antikvariáte. Mne sa ju podarilo zohnať v online antikvariáte „ČierneNaBielom“. Pečiatka v knihe „Klub abstinentov“ poukazuje na jej celkom špeciálneho pôvodného majiteľa... 

Teilen